Seniori nepotrebujú, aby sme za nich rozhodovali. Potrebujú, aby sme sa ich pýtali.

Keď hovoríme o senioroch, často používame slovo "seniori", akoby išlo o jednu veľkú skupinu ľudí s rovnakými potrebami.

Nie je to tak.

Jeden senior chce chodiť medzi ľudí, stretávať sa, cvičiť, spievať, cestovať a rozprávať sa. Iný má rád pokoj a najlepšie sa cíti doma. Ďalší by veľmi rád niekam chodil, ale nechce byť členom žiadneho klubu. A niekto možno nepotrebuje ani organizovaný program – potrebuje len človeka, ktorý si s ním raz za týždeň sadne na kávu alebo sa s ním prejde.

Aj preto si myslím, že naša starostlivosť o seniorov musí byť pestrejšia.

V Starom Meste máme Senior klub Staromešťan. Má svoju históriu a má svoje miesto. A ja ho chcem podporovať.

Keď som pred štyrmi rokmi nastupovala do funkcie poslankyne mestskej časti, upozornila som na právny problém súvisiaci s jeho vtedajším nastavením. Klub bol zapísaný v registri poskytovateľov sociálnych služieb, hoci jeho činnosť tomu nezodpovedala. Po mojom upozornení došlo po niekoľkých mesiacoch k náprave.

Som rada, že sa vec vyriešila a že klub môže fungovať v súlade so zákonom. Je to dôležité nielen kvôli seniorom, ale aj preto, aby sa mestská časť ani samotný klub v budúcnosti nedostali do zbytočných problémov.

To však nie je koniec príbehu.

Podporovať seniorov totiž neznamená iba zabezpečiť im miestnosť a program

Znamená to premýšľať nad tým, čo budú potrebovať o päť, desať či pätnásť rokov.

Čo ak nechcem byť sám, ale nechcem chodiť do klubu?

Práve túto otázku by sme si mali položiť.

Senior klub je prirodzeným miestom stretávania. Je dobré, že existuje. Seniorom treba vytvárať podmienky na kultúrne, športové a spoločenské aktivity a vyčleňovať na ne finančné prostriedky.

Zároveň by som však chcela, aby sme do jeho fungovania priniesli aj viac praktických tém.

Prednášky o zdraví. O pohybe. O výžive. O psychickej pohode. O tom, ako sa starať o svoju kvalitu života. Ale aj o tom, ako sa pripraviť na starnutie.

Pretože starnutie nie je jedna udalosť.

Je to proces. A každý človek ho zvláda inak.

Niekto sa naň pripravuje aktívne. Iný o ňom nechce ani počuť. Niekto nechce byť pre svoje deti záťažou. Iný sa bojí samoty. A niekto jednoducho nechce meniť svoj doterajší spôsob života.

Aj preto by sme mali seniorom ponúknuť viac možností.

Komunitné centrum nemusí byť iba pre jednu generáciu

Moja predstava komunitného centra v Starom Meste je založená práve na medzigeneračnom prepájaní.

Dopoludnia by tam mohli mať svoj priestor seniori, ale aj mamičky s deťmi. Popoludní mladí ľudia.

Mohli by sa stretávať generácie, ktoré sa dnes často míňajú.

Senior môže odovzdať skúsenosť. Mladý človek môže pomôcť s technológiami. Mamička môže priniesť inú energiu a deti prirodzenú radosť. A niekedy stačí, keď sa jednoducho stretnú ľudia, ktorí by sa inak nikdy nestretli.

Takéto miesto podľa mňa v Starom Meste chýba.

A potom sú tu tí, ktorých nevidíme

Sú seniori, ktorí do klubu nechcú chodiť.

Nie preto, že by nechceli spoločnosť. Možno im len nevyhovuje práve tento typ spoločenského života.

A práve na nich myslím pri myšlienke, ktorú som nazvala "Adoptuj si svoju babku alebo dedka".

Nie je to adopcia v právnom zmysle slova. Je to myšlienka.

Mladý človek. Človek v produktívnom veku. Alebo napríklad mladší senior, ktorý nemá vlastné vnúčatá.

A oproti nemu senior, ktorý žije sám a nechce alebo nemôže navštevovať klub.

Mohli by sa spojiť.

Niekoľkokrát do mesiaca spoločná prechádzka. Telefonát. Káva. Pomoc s nákupom. Rozhovor. Spoločná návšteva výstavy.

Niekedy možno nič viac.

A možno práve to je najviac.

Pocit, že na vás niekto myslí.

Aj ja mám doma mamu, ktorá je seniorka. A práve na nej vidím, že každý človek má iné potreby. Ona nie je typ človeka, ktorý by chcel pravidelne navštevovať senior klub. Oveľa viac by ocenila kamarátku alebo človeka, s ktorým by mohla ísť na prechádzku, porozprávať sa alebo stráviť príjemné popoludnie.

A toto je podľa mňa dôležitá skúsenosť aj pre verejnú správu:

• Nemôžeme vytvoriť jednu službu a potom očakávať, že bude vyhovovať všetkým.
• Seniori nie sú problém, ktorý treba vyriešiť
• Seniori sú ľudia, ktorí majú za sebou desaťročia práce, starostlivosti o deti, rodičov, rodiny, budovania našich miest a komunít.
• Mnohí z nich nám toho ešte stále majú čo dať.

Aj preto som sa problematike seniorov venovala počas svojho pôsobenia v Národnej rade ako predsedníčka Výboru pre sociálne veci. Presadzovala som opatrenia v prospech seniorov a aj v staromestskom zastupiteľstve som navrhovala podporu seniorov – napríklad zvýšenie príspevkov na obedy či mimoriadnu sociálnu pomoc na lieky alebo nevyhnutné vybavenie domácnosti.

Takže nie, podpora seniorov pre mňa nie je predvolebná téma.

Je to téma, ktorej som sa venovala dávno predtým, ako som sa rozhodla kandidovať na starostku.

A budem sa jej venovať aj ďalej.

Nechcem rozhodovať za seniorov. Chcem sa ich pýtať.

Ak budem mať možnosť viesť Staré Mesto, chcem podporovať Senior klub Staromešťan.

Ale zároveň nechcem, aby sme sa zastavili pri jednom klube.

Chcem prepájať seniorov s komunitným centrom. Chcem vytvárať priestor pre medzigeneračné aktivity. Chcem hľadať spôsob, ako sa dostať aj k ľuďom, ktorí dnes nie sú členmi žiadneho klubu a možno ani nikdy nebudú.

Pretože dobrá samospráva podľa mňa nie je tá, ktorá ľuďom povie, čo potrebujú.

Dobrá samospráva sa najskôr opýta:

• Čo vám chýba?
• Čo by vám pomohlo?
• Čo by ste chceli robiť?
• S kým chcete tráviť čas?

A potom sa pokúsi vytvoriť podmienky.

Nie všetci chcú to isté.

A práve preto by Staré Mesto malo ponúknuť viac možností.

Aby si každý – mladý, starší, rodič, dieťa aj senior – mohol nájsť svoje miesto. Pretože mesto nie je len o uliciach a budovách. Je predovšetkým o ľuďoch.

A o tom, aby v ňom nikto nezostal zbytočne sám.

Vaša Alena

kandidátka na starostku mestskej časti Košice – Staré Mesto

Staré Mesto s rozumom aj s citom.