Alebo o tom, ako som v IC-čku trošku búrala mýty o lenivých poslancoch

Aj keď neraz naskakujem do vlaku na smrť unavená a predstava minimálne päťhodinového cestovania domov ma, najmä po náročnom týždni, desí, cestovanie po koľajniciach, spájajúcich Bratislavu s Košicami, mám celkom rada. Okrem iného, ponúka príležitosť stretnúť priateľov, ktorých som dlhšie nevidela, spoznať nových ľudí či vypočuť si príbehy, aké nevymyslíte.

Spomínam na nedávnu cestu, kedy päť icečkových hodín zbehlo, ani som sa nenazdala. Zaslúžil sa o to postarší pán, prisadol si v reštauračnom vozni. Po krátkej chvíli som sa dozvedela, že zvára na druhom konci republiky, vracia sa z týždňovky domov, do Svidníka, že sa veľmi teší na vnúčatá, ktoré zbožňuje, aj keď mu lezú na nervy tie mobily, plejstejšny a iné moderné sprostosti, ktoré furt držia v ruke.

Po nejakom čase prišla otázka, ktorá sa dala čakať. „Mladá pani, a čo vy v tej Bratislave robíte?“ Neprekvapil ma ani jeho úškrn potom, čo sa dozvedel, že som poslankyňa. Mimovoľne mi takisto začalo mykať kútikmi a neodpustila si protiotázku: „Myslíte si, že ako je nám dobre, však? V lete nerobíme, medzi rokovaniami máme kopu voľna a keď sa zíde parlament, niektorí v ňom aj tak poriadne nesedia.“

Nakoľko jeho odpoveďou bol nádych a výdych v podobe pomalého ťahavého „nóóó“ bolo jasné, že klinec dostal po hlavičke. „A čo sa divíte, že si to my, bežní ľudia, myslíme,“ nedal sa môj spolucestujúci.

Pripustila som oprávnenosť jeho výčitky. „Politika je práca ako každá iná. Ak ju človek robí poctivo a s nasadením, výsledky sú v podobe zákonov, ktoré robia život lepším.“ V sekunde už som nemala iba jedného poslucháča. Ak už som sa pustila do tejto debaty, musela som rozprávať jednoducho, vysvetľovať na príkladoch, aby mi počúvajúci rozumeli. Aby mi rozumeli, nielen popri nekonečnému taktu prahov koľajníc.

Svoju robotu som mu ukázala na príklade takzvaného jasličkového zákona. V decembri sme v parlamente k nemu prijali pozmeňujúci návrh. Vďaka nemu získali prevádzkovatelia jaslí polročný odklad na prispôsobenie sa novým pravidlám. Tie zaviedla predchádzajúca novela. Na to, aby sa tak pošťastilo, som musela absolvovať množstvo rokovaní a podarilo spojiť opozíciu s koalíciou, čo nie je jednoduché a ľahké už vôbec. „Veď vy sa mi nemusíte spovedať, čo robíte …,“ akoby sa ospravedlňoval. Vzápätí sa opravil, priamym pohľadom aj bez slov, ktoré som vypovedala ja. „Musím, lebo ma zvolili ľudia. To, čo robím, nie je tajomstvo“.

Poteší ma, keď mám na druhej strane partnera, ktorý je ochotný počúvať a je prístupný argumentom, či už vyvracajú alebo spochybňujú jeho pôvodné názory. Pán vo vlaku patril do tejto kategórie. „Podľa čoho vás bodujú? Koľko zákonov predložíte, presadíte, alebo ….,“ pýtal sa ďalej. „Je to podobne ako pri vašej práci. Dôležité je, čo zvárate a na akom mieste. Tí, čo robia jednoduchšie veci, viac pozvárajú než tí, ktorí sa venujú náročnejším prácam. Rovnako je to aj so zákonmi.“

Pridala som stručne a jednoducho ešte to, čo sa mi podarilo. Jedenásť pozmeňujúcich návrhov zákonov, ktoré som vlani predložila priamo v parlamente a niekoľko ďalších priamo na výbore. Všetky prešli a mnohé z nich boli podporené ako koalíciou, tak i opozíciou. Sú výsledkom mravčej roboty, tú navonok nevidieť.  Aj o nej je, podľa môjho názoru, poctivá práca poslanca.  Nie v bezduchom predkladaní zákonov a pozmeňujúcich návrhov, ktoré sú neraz vopred odsúdené na neúspech. Zákon, respektíve jeho novela, sa väčšinou spravidla pripravuje približne rok. Predtým, než príde do parlamentu, o ňom vyjednávajú sociálni partneri, napríklad vláda, zamestnávatelia, samosprávy, odbory či mimovládne organizácie a samozrejme aj poslanci. Potom, čo legislatívne návrhy prídu do parlamentu, rokovania ďalej pokračujú a zapájajú sa do nich poslanecké kluby, výbory a samotné plénum Národnej rady. Až potom všetkom prichádza na rad hlasovanie. Toto som kreslila na servítku a záver dvakrát podčiarkla, ako v škole.

Blog pokračuje na dennikn.sk